apr 16, 2018
223 Views
Komentáre vypnuté na Laserová operácia očí: prečo som na ňu nešla už dávno?

Laserová operácia očí: prečo som na ňu nešla už dávno?

Written by

Už od dvanástich rokov som musela nosiť dioptrické okuliare, ale nikdy som sa s nimi úplne nezžila. A to aj napriek tomu, že mi veľa ľudí hovorilo, aký je to zaujímavý módny doplnok a že v nich dokonca vyzerám inteligentne.

Dioptrické okuliare boli pre mňa počas celej puberty nutným zlom a najväčším nepriateľom. Nemohla som sa s nimi (ale ani bez nich) poriadne nalíčiť, mala som dojem, že mi zmenšujú oči a schovávajú mi tvár. Kedykoľvek som si ich dala na seba, pripadala som si ako sivá myška. Obdivujem ženy, ktorým okuliare pristanú a dnes už chápem, že je to najmä o vnútornom pocite. Na mne bolo hneď na prvý pohľad vidieť, že sa v nich necítim pohodlne, že som neistá a že by som sa v nich najradšej schovala niekde mimo pohľady ostatných. Navyše veľa športujem a pre športovcov sú okuliare dvojnásobným hendikepom.

Neskôr som objavila kontaktné šošovky a dlho som ich bez problémov nosila. V porovnaní s okuliarmi obrovské zlepšenie, ale okolo 25. narodenín mi zrazu začali prekážať. Mala som dojem, že mi vysušujú oči. Vydržala som v nich vždy len pár hodín a potom začali byť v oku nepríjemné. Nechcelo sa mi, ale musela som sa aspoň čiastočne zase vrátiť k neobľúbeným okuliarom. V tom čase som začala uvažovať o laserovej operácii, ale nebola som si príliš istá. Nechcelo sa mi míňať toľko peňazí, hoci keď som si spočítala, koľko už som dala za šošovky a okuliare, operácia z toho vyšla ako víťaz. „Tak možno za pár rokov, keď ma tie okuliare budú naozaj štvať“, hovorila som si pre seba.

Keď som zo šošoviek dostala zápal oka a pár týždňov si do očí kvapkala antibiotiká a kortikoidy, už som sa dosť naštvala. Pár mesiacov som sa vôbec neodvážila nasadiť si šošovky a ticho som trpela v okuliaroch. Uplynulo ďalších pár mesiacov a ja som sa stretla s kamarátkou zo školy. Vraj bola pred polrokom na laserovú operáciu očí a super: vidí ako rys, pri mori sa bez ťažkostí potápala a jej život bol vraj od tej doby omnoho lepší.

Zaujalo ma to, a tak som najprv niekoľko dní googlila informácie o laserových operáciách. Naozaj nemôžem oslepnúť? Pri hľadaní som narazila na kliniku, ktorá mi bola sympatická a aj skúsenosti ostatných s ňou zneli veľmi pozitívne. A tak som sa v Oftume objednala na predoperačné vyšetrenie.

Po kontrole som dostala pomyselnú nálepku „k operácii úplne vhodná“, a keďže som už dva týždne predtým nosila len okuliare (šošovky by mohli vyšetrenie skresliť), rozhodla som sa, že nie je na čo čakať a objednala som sa na operáciu hneď na budúci týždeň. Pokračovala som teda ďalej v nosení okuliarov a občas si do očí nakvapkala umelé slzy kvôli lepšiemu zvlhčeniu.

Klamala by som, keby som tvrdila, že som pred operáciou nebola nervózna. Bola. Deň predtým som si zbabelo hovorila, či to ešte nezruším, veď čo keď sa to nepodarí? Asi to na mňa bolo v deň zákroku vidieť, pretože som po kontrolnom úvodnej vyšetrení rovno dostala tabletku na upokojenie pre ambulantných pacientov. Keďže moje telo normálne funguje bez liekov, tento zabral celkom rýchlo.

Na sálu som išla už celkom pokojná. Ľahla som si pod prístroj a lekár mi jedno oko zakryl. Do toho, ktoré išlo na rad ako prvé, mi lekár vložil „držiak“, aby som nemohla žmurkať. Na internete som o tejto procedúre čítala všeličo, držiak ale absolútne nebolel, len som cítila chlad kovu a ľahké zatiahnutie. Potom už som mala nad hlavou laser, ktorý mi mal odstrániť dioptrie raz a navždy. To som ale vnímala len pocitovo, reálne som nevidela skoro nič. Podľa inštrukcií som pozorovala zelené alebo červené svetielko a pripadalo mi, akoby som cez oko mala akúsi nepriehľadnú clonu. Chvíľu som sa takto pozerala do svetla a cítila na oku mierny tlak. Trval ani nie minútu a potom svetlo zhaslo. Následne mi lekár nakvapkal do oka kvapky, ktoré príjemne chladili. A na rad prišlo druhé oko.

Za ďalších pár minút už som sedela v odpočinkovej miestnosti a len som sa okolo seba pozerala. Bol to dosť šok – aj keď v tej chvíli ešte vidíte rozmazane, vidíte bez okuliarov! Žiadna bolesť, žiadne popraskané žilky. Po dvoch hodinách už som videla skoro dokonale ostro. Popoludní som ešte musela prísť na ďalšie vyšetrenia, a pretože bolo všetko v poriadku, mohla som ísť v pokoji domov. Mimochodom, pán doktor Tomáš Juhás, ktorý celý zákrok vykonával, pôsobil absolútne profesionálne. Bolo jasne vidieť, že operuje denne. Celý čas na mňa navyše pokojným a upokojujúcim hlasom hovoril, takže som vždy vedela, čo bude nasledovať.

To je všetko? Fakt žiadna bolesť, žiadne ťažkosti? Akože už budem takto pekne ostro vidieť navždy? To všetko sa mi preháňalo hlavou ešte ten deň večer. Stále som čakala, čo príde, keď odznejú anestetické kvapky, ale nedialo sa ABSOLÚTNE nič. Len som si do očí nemohla ísť rukami a nesmiem chodiť ďalšie dva týždne do bazéna, sauny alebo vírivky a tiež dva týždne cvičiť. Dostala som tiež očné kvapky, na prvý týždeň antibiotiká a minimálne dva týždne umelé slzy. Druhý deň už som videla natoľko dobre, že by som pokojne mohla ísť do práce.

Už je to nejaký čas, čo som zákrok podstúpila, a každé ráno sa zobúdzam s tým, že vidím úplne ostro. Hneď ako ráno otvorím oči, keď si večer líham, stále. Neriešim okuliare ani šošovky, proste vstanem a fungujem. Priateľ tvrdí, že som úplne pookriala. tiež mám ten pocit. Keby som vedela, ako rýchlo a bezbolestne celá operácia prebehne a že ani hojenie neprebieha nijak bolestivo alebo dramaticky, išla by som na to pokojne hneď po dvadsiatke (kedy už som mala ustálenú očnú vadu na úctyhodných -6 dioptrií).

Neviem, či takto skvele pracujú aj na ostatných klinikách, ale klinika Oftum vo mne zanechala skvelý dojem. Na kombináciu profesionality a milého správania z nemocníc totiž veľmi zvyknutá nie som.

Article Categories:
Ako na zdravie a krásu